Tréning pri lôžku pacienta je ten najlepší tréning. Túto skutočnosť si nemôžeme dovoliť ignorovať.
Za pár dní budem mať šesťdesiat rokov. Ako ten čas letí! Posledných štyridsať rokov som strávila starostlivosťou o iných, ale nemenila bych na nich ani minútu. Myslím, že som v živote mala šťastie - dokonca také šťastie, že som sa stala súčasťou života radu ľudí v dobe, keď boli najzraniteľnejší. Je to posvätný čas a bolo mi cťou, že som mohla byť jeho súčasťou. Nikdy nebudem tie chvíle považovať za samozrejmosť.
Počas týchto štyroch desaťročí som však videla mnoho zdravotných sestier prísť a potom odísť ... a to vrátane mňa. Boli unavené ťažkosťami zdravotníckeho systému, dlhou pracovnou dobou a nedostatočným ocenením.
Teraz vidíme novú generáciu sestier vstupujúcich do tohto nesmierne prospešného (ale náročného) odboru, a to vo veľmi dynamických časoch. Dúfam, že sú pripravené na vzrušujúce, ale i desivé, náročné, no skutočne naplňujúce okamihy, ktoré sú pred nimi.
Prajem im, aby využili každý moment pri lôžku pacienta k tomu, aby sa z tejto profesie naučili to najlepšie. To prajem ďalšej generácii zdravotných sestier.
Získať titul v práci pri lôžku pacienta
Praktický tréning pri lôžku pacienta je tým najlepším tréningom. Pri našej práci na príprave Nurse2020 – ďalšej generácie zdravotných sestier na celom svete – si nemôžeme dovoliť túto skutočnosť ignorovať.
V súčasnej dobe majú sestry vysokoškolské vzdelanie, ale majú problémy získať základné skúsenosti, ktoré potrebujú v práci pri lôžku pacienta. Rozhodne súhlasím s tým, že ošetrovateľstvo musí byť súčasťou vyššieho vzdelania, ale bola by som rada, aby sa toto vzdelávanie odohrávalo v nemocniciach s tým, že univerzitné štúdium či kurzy by prebiehali on-line. To, čo chýba, je praktický kontakt s každodennými výzvami a dostatok príležitostí rozvíjať praktické zručnosti - tie prvé roky ošetrovateľstva pri lôžku pacienta, kde sa naučíte najviac. V týchto prvých rokoch sa naučíte počúvať vašich pacientov, keď sa sťažujú na bolesť, či správne interpretovať známky toho, že je niečo zle.
Dnešná výuka obsahuje ďaleko viac technických informácií. Zdravotné sestry sú často vystavené riziku, že budú zavalené informáciami, a že tým stratia kontakt s pacientom. Ale vo výsledku papierovanie a technológie nikdy nemôžu nahradiť skutočné osoby, ktoré za nimi stoja.
Majte silný žalúdok a chladnú hlavu
Nikdy sa už nepozriem na krabičku na jedlo ako predtým.
Stále si pamätám, keď som počas služby na chirurgickom oddelení musela previesť drenáž veľkého abscesu. Jediná nádoba na dosah, ktorá bola schopná pojať všetku tú tekutinu, bola krabička na jedlo, ktorá ležala v blízkosti.
Je nutné mať zároveň silný žalúdok a zmysel pre humor, čo nie je jednoduché, ale zdravotné sestry to vedia.
V ošetrovateľstve sa často nachádzate v situácii, keď je nutné, aby ste túto situáciu zvládli a zostali pokojní, mysleli jasne a podnikli prvé kroky pre záchranu života. Ošetrovateľstvo je pestrá práca, ktorá je komplexná a čo viac, ktorá je nepredvídateľná. Každý deň je iný a prináša mnoho príležitostí pre rast a rozvoj v oblastiach, ktoré považujete za dôležité.
Pokiaľ vám pacienti vkladajú do rúk vlastný život a mnoho vecí sa môže pokaziť (a veľmi často sa tiež pokazí), nie je pocit sebauspokojenia na mieste.
Ošetrovateľstvo v sebe zahŕňa mnoho zručností. Je klinické, praktické, technické, inšpiratívne, emocionálne a, áno, občas je trochu drsné.
Nikdy neprestávajte ďakovať
Kým som ošetrovateľstvo neopustila, neuvedomila som si, že kolegovia sú takí zaneprázdnení a vyčerpaní, že zabúdajú na niektoré maličkosti.
Nezabúdajte poďakovať vašim kolegom, nadriadeným, zamestnancom, partnerom, doktorom, sestrám, rodinám a hlavne vašim pacientom.
Nikdy nezabúdajte, že sestry sú súčasťou tímu, ktorý sa musí navzájom uznávať a oceňovať prácu, ktorú všetci každodenne vynakladajú.
Je to tak. Jednoducho povedzte: ďakujem. Možno by sme tak udržali viac sestier v nemocniciach.
"Byť súčasťou niečieho života v okamihu najväčšej zraniteľnosti je privilégium. Musíte si to vážiť a zachytiť to."
Nikdy nemeňte svoje poslanie
Skoro pred štyridsiatimi rokmi som po prvýkrát videla môjho pacienta umrieť. Pred dvadsiatimi rokmi som prvýkrát začala pracovať v zdravotníckej firme. Ešte dnes mi stále volajú sestry, ktoré sa snažia vyliečiť rany.
Stále som sestra. Je to viac, než iba zamestnanie. Pre mňa je to to, čo ma definuje.
Moja rola klinického školiteľa je pre mňa ďalším prirodzeným vývojom. Stále musím vedieť rozoznať, čo rana vyžaduje a čo je pre pacienta najlepšie bez ohľadu na meno produktu a jeho cenu. Keď som pracovala v predaji, mala som možnosť pôsobiť v mnohých nemocniciach a mala som pocit, že tak môžem pomôcť mnohým ľuďom účinnejším spôsobom. Umožnilo mi to pomôcť lekárom poskytnúť pacientom tie najlepšie produkty pre liečbu problémov a zlepšiť tak ich pracovný deň.
Stále cítim, že každý deň pomáham ľuďom. Dnes pomáham uľahčiť uzdravovanie ľuďom trpiacim ranami.
Hlavne si stále pamätám, keď po prvýkrát zomrel pacient, o ktorého som sa starala. Prišla som domov a moji priatelia práve odchádzali na prázdniny. Nemali najmenšie tušenie, čím som si práve prešla.
Na konci tohto dňa mi došlo, akú dôležitú a výnimočnú rolu hrám v každodennom živote ľudí. Boli to práve tieto skúsenosti, ktoré zo mňa vytvarovali osobnosť, ktorou som dnes. Nie je mnoho povolaní, ktoré toto dokážu.