Pandémia sa skladá z ohromného množstva malých ohnísk, z ktorých každé odštartuje jeden chorý človek – každý ďalší chorý môže veľmi rýchle infikovať ďalšie tri osoby. Postupom času tak získate obrovské množstvo chorých ľudí. Len čo sa tak stane, infekciu je oveľa ťažšie zastaviť, a tak základným pravidlom zostáva jednať rýchle a rozhodne hneď na začiatku. Hneď ako však dôjde k prenosu infekcie, je opäť rýchla a včasná akcia smerujúca k prerušeniu línií prenosu jednoznačne tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, aby sa znížila pravdepodobnosť prenosu infekcie na ďalších ľudí.
Izolácia znamená, že musíte zaistiť, aby človek v izolácii dostal všetko, čo potrebuje k svojmu každodennému životu – lieky a jedlo. Samozrejme, tiež je nutné vyvenčiť psa a urobiť hocičo iné, čo je práve treba. Izolácia by mala rozhodne prebehnúť po pozitívnom teste, ale ja tvrdím: Na test nečakajte. Nie je nutné testovať sa. Nikdy neviete, kedy a ako sa môžete nakaziť. Ochorieť tiež nemusíte vôbec, ale v každom prípade sa správajte zodpovedne. Akékoľvek respiračné príznaky by mali byť dôvodom k obavám a mali by byť dôvodom pre izoláciu. Bez toho aby ste však mali alebo nutne museli byť testovaní.
Stále viac sa potvrdzuje, že choroba sa spočiatku prejavuje ako nejasný pocit diskomfortu. Jednoducho sa necítite dobre, máte bolesti v končatinách, ste veľmi unavení, môžete stratiť čuch. Proste sa necítite vo svojej koži. A preto by ste sa mali izolovať hneď od chvíle, keď tieto skoré príznaky nastanú. Vírus totiž môžete prenášať i v priebehu tých dvoch dní predtým, než dostanete kašeľ alebo horúčku – v tomto období ste už nákazliví. Izolujte sa teda zavčasu a telefonicky informujte všetkých, s ktorými ste boli v kontakte počas obdobia, v ktorom ste mali príznaky. Je potrebné, aby sa aj ostatní izolovali. V ideálnom prípade zaistite, aby niekto vedel, že koronavírus máte. Majte tiež možnosť kontaktovať lekára. A ak ste chorí, zostaňte v izolácii po dobu 14 dní. Ak však trpíte nejakým ďalším ochorením a máte obavy, že vám táto infekcia môže priniesť fatálne komplikácie, musíte sa dostať do nemocnice. Samozrejme, zdravotníkom okamžite oznámte svoj problém, aby ste ich tiež neinfikovali.
Ak infekcia prešla z niekoľkých línií prenosu do viacnásobných línií, dochádza k širokému prenosu v rámci komunity a verejné zdravotnícke služby túto izoláciu proste nedokážu zvládnuť, ľudia sa často sami neizolujú. Už sme sa presvedčili, že ľudia tieto pokyny neberú dostatočne vážne. Ak k tomu dôjde, často sa stane, že zodpovední miestni politici – župani alebo prezident krajiny – oznámia, že nariadia fyzické dištancovanie. Niekedy tomu hovoria i sociálne dištancovanie, ale osobne nemám tento výraz rád. Používam termín „fyzické dištancovanie“, pretože sa mi nepáči predstava, že by ľudia nemali byť spoločenskí. Dva metre ako jednoduché pravidlo pre všetkých.
Pretože ľudia nariadenia často nedodržujú, niektoré vlády zavádzajú uzávierky niektorých typov zariadení – obchodných priestorov, kde sa ľudia schádzajú. A pretože ľudia tieto nariadenia v dobe uzávierok nedodržujú, zavádzajú niektoré orgány – miestne i národné – zákazy vychádzania, kde platia prísne tresty pre tých, ktorí vychádzajú von. Ale ak sa vyhlási iba zákaz vychádzania, nestačí to. Musia tu existovať verejné zdravotnícke služby, ktoré zaistia, že ľudia, ktorí ochoreli, budú v izolácii, čím sa zabráni prenosu infekcie.
Zákaz vychádzania sa skrátka nedá nijako obísť. Ak vám nefungujú zdravotnícke služby a zdravotníci sú preťažení, musíte mať komunitných dobrovoľníkov. V ideálnom prípade jedného na päťdesiat domácností. Títo dobrovoľníci dohliadajú na to, čo sa deje. Aktuálne sa dozvedám o nasledujúcich skutočnostiach a problémoch:
Žiadne testovanie: Každý, u koho sa prejavili príznaky, sa musí správať, ako keby bol pozitívne testovaný. To je absolútny zákon. Musíme urobiť všetko, čo vieme ako jednotlivci či ako korporácie, aby sme podporili nemocničné služby a zaistili, že dostanú to najlepšie, čo je možné – či už ide o súkromné, či verejné nemocnice. V Spojenom kráľovstve napríklad využili hotely, v Číne zas štadióny. Niečo podobné začali používať i v Taliansku, kde ich napodobnili. Firmy sa na týchto príkladoch môžu naučiť, ako pomáhať.
Ďalší problém je dodržiavanie zákazu vychádzania. Hoci jednoznačne ide o nutné nariadenie, ľudia ho často nedodržujú. Všetci si musia uvedomiť, že je to naša spoločná povinnosť. Podporujme v každom pocit spoluzodpovednosti tak, ako sa to deje v Južnej Kórei, Číne a niektorých severských krajinách. Pochopiteľne, ľudia zažívajú úzkosť a neistotu. Celkom prirodzene sa pýtajú, kedy už zákaz vychádzania skončí. Ja hovorím, že to skončí, pokiaľ budete mať silné verejné zdravotníctvo a prínos zo strany komunitných organizácií. Potom môžete zákaz vychádzania ukončiť, ale musíte to robiť kúsok po kúsku; nerobiť to naraz. Inak sa všetko zblázni. Nezabudnite, že počas zákazu vychádzania ľudia v izolácii trpia, a preto je treba tomu venovať pozornosť.
Videli sme všade v Európe, že keď dôjde k zákazu vychádzania, firmy bankrotujú. Videli sme tragické príbehy ľudí, ktorí majú náhle problémy uživiť vlastnú rodinu, a to zvlášť vtedy, keď idú ceny potravín nahor. Nezabudnite, že čím dlhšie to bude trvať v Európe a v Severnej Amerike, tým väčšie riziko je tu pre chudobné krajiny.
Máme už rad dôkazov o tom, že infekciu do chudobných krajín privážajú cestovatelia z Európy, ktorí sa riadne nepodrobili izolácii a lokálnu infekciu šíria. Tieto chudobné krajiny nemajú verejné zdravotnícke služby, nemajú dostatočnú kapacitu nemocníc a nemajú možnosť, aby ľudia mohli pracovať z domova. Ak sa nedostaví nejaký zázrak, vďaka ktorému bude prenos infekcie v chudobných krajinách menej pravdepodobný – a dúfame, že sa tak stane –, teda ak sa nestane zázrak, bude to pre ekonomiku rozvojových krajín predstavovať veľkú ranu. Od kolegov z Indie, Afriky a Latinskej Ameriky sa už o tom dozvedáme.
